Postupne im vybudovala zariadenie s komplexnými sociálnymi službami a to aj vďaka miliónu od Švajčiarov. Za hnutie OĽaNO – NOVA sa presunula do parlamentu. SOŇA GABORČÁKOVÁ zo Starej Ľubovne chce z novej pozície prispieť ku kvalitnejšej legislatíve znevýhodnených ľudí.

V marcových voľbách sa vám podarilo uspieť. Cítite záväzok?

„Určite cítim bázeň a rešpekt pred všetkým. Predo mnou je fúra zodpovednosti voči všetkým ľuďom, najmä voči tým, s ktorými som sa v kampani stretávala.“

Aké boli prvé dni v Národnej rade? Predsa len, do parlamentu ste vhupli ako nováčik.

„Aj vzhľadom na moju profesiu som očakávala, že sídlo parlamentu, ako najvyššej inštancie štátu predostrie len to najlepšie. Moja kolegyňa z klubu Silvia Petruchová, ktorá je na vozíčku mala od začiatku samé problémy s bezbariérovosťou. Bol to až negatívny údiv a pre mňa asi najsilnejší zážitok. Pripomenulo mi to situácie, keď sme chodievali s deťmi z nášho zariadenia Domu sv. Anny na výlety alebo za kultúrou. Na jednej strane teda ratifikujeme dohovory o bezbariérovosti, na druhej strane nielen bežný život nám ukazuje niečo úplne iné. Aj takáto situácia ma iba usvedčila, že o problémoch treba hlasnejšie hovoriť.“

Služba, ako sama nazývate sociálnu oblasť, sa vám stala povolaním počas doterajšieho pracovného života. Ako ste k nej prišli?

„Raz mi ešte ako študentke sociálnej práce povedal jeden kňaz, že v regióne treba pracovať s postihnutými. Táto myšlienka mi bola akoby vnuknutá. Keď ma neskôr oslovila kolegyňa z charity v Prešove, tak sa to začalo. Aj na podnet rodičov detí so zdravotným hendikepom sme sa do toho pustili. Zohnali sme si garsónku, nič v nej nebolo, iba holé steny. Z jednej fary sme dostali starý stôl. Potom sme na stenu nakreslili levieho kráľa a to bolo všetko. Tiesnili sme sa tam so štyrmi deťmi.“

Z vášho skromného zariadenia ste postupne vybudovali komplex služieb pre hendikepované deti a mládež.

„Podarilo sa nám postaviť vlastný dom. V rámci zariadenia sme vybudovali aj rehabilitačné stredisko, služby ako podporované bývanie i včasnú intervenciu v rodinách. Máme aj chránenú dielňu. Na Slovensku sme možno jedineční tým, že v takejto forme to inde nemajú. Každý sa zväčša zameriava na jednu cieľovú skupinu, prípadne na jeden typ zdravotného postihnutia. My pomáhame viacerým. Neskôr sme dokázali získať finančnú podporu od Švajčiarov. Počas trvania spolupráce s nimi sme získali také ukazovatele kvality, že sa rozhodli spoluprácu s nami predĺžiť. Za ušetrené peniaze sme investovali do výstavby ďalšej budovy.“

Ste nestraníčkou, nálepke Obyčajných ľudí sa už ale nevyhnete. Ako ste sa k hnutiu dostali?

„Začalo to ešte návštevami vtedajšej podpredsedníčky Národnej rady Eriky Jurinovej (OĽaNO-NOVA – pozn. red.), ktorá prišla viackrát do nášho zariadenia v Starej Ľubovni. Videla systém, ako to u nás funguje, ako dokážeme pracovať s cieľovou skupinou. Dostávali sme sa do debaty, ako to vylepšiť aj na celoštátnej úrovni. Takto mi dali priestor s tým, aby som kandidovala. Vstúpiť do hnutia nebolo podmienkou. Nemyslím si totiž, že mať politické tričko znamená viac.“

Poznáme vás ako odvážneho človeka, ktorého hlas zaznieva dovtedy, kým sa mu nedostane odpovedí. Na akých témach v sociálnej oblasti budete pracovať?

„Je ich niekoľko. Určite by som chcela na Slovensku ujednotiť posudzovanie odkázanosti zdravotne znevýhodnených ľudí. Tí v súčasnosti potrebujú posudky od štyroch inštitúcií – od Úradu práce, Sociálnej poisťovne, VÚC a od mesta alebo obce. Podľa mňa je to absolútny nezmysel. Keď som raz odkázaný na pomoc druhých, nejaký nárok mi z toho predsa musí vychádzať. Na častú neobjektívnosť posudkov sa potom sťažujú aj ľudia, stretávam sa s tým v praxi.“

Sú podľa vás v legislatíve aj ďalšie chyby?