V stredu v noci som stála pod sprchou s plynom.
Najprv som videla, ako na dvore kežmarského hradu zastrelili židovského chlapca. Potom židovský zubár vlastnej matke vytrhol zlaté zuby.
Keď som kráčala medzi chodbami a počúvala v rozhlase mená ľudí, ktorých už deportovali, nevedela som, čo ma ešte čaká. „Schnell, schnell.“ Kričal jeden z nich. Z tých s hákovým krížom na uniforme.
Keď ma prvýkrát zhodil z plošiny, akosi podvedome som sa snažila dostať naspäť. Druhýkrát sa mi to už nepodarilo. „Desinfektion“. Skríkla žena v tej istej uniforme. Zbraňami nás posúvali ako dobytok na paši.
V sekunde som sa ocitla pod sprchou. Pozrela som sa nahor. Voda netiekla. Ocitla som sa pod „plynovou“ sprchou. Divné.
Aj keď som vedela, že som na kežmarskom hrade. Aj keď som vedela, že ten, kto ma tam strčil, je režisér ExTeatra Marcel Hanáček.
Pocity to boli zvláštne, silné, neopísateľné. Stála som pod sprchou a bola som rada, že to všetko je iba fikcia.
Cítila som sa ako Žid. Presne ten, ktorému vzali dôstojnosť. Ako tá ľudská bytosť, z ktorej hviezda na oblečení spravila štvanú zver a premenila ju na kostru, z ktorej v plyne spravili mŕtvolu.
Nepochopíš, kým nezažiješ. Silný odkaz zdelili divadelníci z exTEATRA počas Krvavých dejín návštevníkom hradu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
