V Bojniciach ma naštvali.

Už dlhší čas si všímam, že deklarovaná slovanská pohostinnosť sa Slovensku vzhýba. Bolo to asi pred 10 rokmi a po návštevách viacerých hradov a zámkov v ČR sme sa dostali na Slovensko. Zažili sme vtedy viacnásobný šok, pretože celkový postoj k turistom a návštevníkom bol príšerný. Chceli sme vtedy našim deťom, ktoré vyrastali v zahraničí priblížiť v pozitívnom zmysle miesto odkiaľ ppochádzame a takmer sme dosiahli opak. Všetky hrady a zámky v ČR vtedy používali veľmi efektívny systém vstupeniek. Jednak si bolo možné zakúpiž vstupenku kedykoľvek a potom sa dostaviť v čase uvedenom na vstupenke na prehliadku, jednak sa väčšie objekty rozdelili na niekoľko samostatných prehliadkových okruhov, takže sa dal pohyb návštevníkov lepšie regulovať. V Bojniciach sme na zámku dostali rovnakú vstupenku, dokonca v češtine. Jediný rozdiel bol v tom, že na ne netlačili čas prehliadky, ale použili reguláciu z doby kamennej. Návštevníci stáli v dlhočiznej fronke, kým sa na nich ušiel rad - pred každou prehliadkou sa predal len počet lístkou na patričný vstup. Veď načo sa trápiť s plánovaním (ktoré aj tak urobí automat), keď možno ľudí nechať čakať pred kasou ako dobytok. Ak by systém fungoval, tak si návštevníci kúpia vstupenky, skočia si na obed alebo občerstvenie do reštaurácie, alebo sa prejdú po Bojniciach (a prípadne tam minú pár bankoviek za najaký suvenír) a potom v pohode prídu na svoj vstup do zámku. Bojnický prístup bol išiel vlastne proti podnikateľskej logike. Na rozdiel od českých hradov a zámkov boli Bojnice výnimočné tým, že sa dalo vidieť všetko alebo nič. A tak si každá skupina prezrela obe poschodia a v úzkych prechodoch sa o seba potkýňali protiidúce skupiny. V podstate sme z prehliadky nemali nič, bola to len tlačenica. Ak by každé poschodie tvorilo samostatný okruh, tak by sa našiel čas ako tých, ktorí okruhom prešli evakuovať, aby sa netlačili s prichádzajúcimi. V podstate dve poschodia sa až tak moc nelíšia takže väčšina návštevníkov by sa uspokojila len s jedným z okruhov (v Bojniciach by mohli byť tri nezávislé okruhy). Podobne sme pochodili aj inde. V Bratislave na hrade zatvárajú v čase, keď sa západní turisti začínajú trúsiť z obeda. Turisti nelíhajú a nevstávajú so sliepkami, služby by sa tomu mali prispôsobiť. Nejde len o múzeá, galérie a zámky, ale aj o všeobecnú nepohostinnosť. V tom istom roku sme absolvovali našu poslednú návštevu Trnavy (tam ma už nik nedotiahne ani navijákom). Naša dcéra bola presvedčená katolíčka (chodila do katolíckej školy), takže aj keď som jej presvedčenie nezdieľal, zobrali sme ju do "Slovenského Ríma". Nuž chudera malá zažila skutočný šok. Mala v zvyku v kostole zapáliť sviečku a prispieť do pokladničky. Fungovalo to od juhu Iberijského polostrova až po sútok Moravy s Dunajom. Žiaľ v Trnave ju z dvoch rôznych kostolov prakticky vyhostili. Dnes je už dospelá, ale slovo "Trnava" dodnes nemôže počuť. Ja som sa vtedy sústredil v Trnave na oveľa materiálnejšie a pozemskejšie ciele. Chel som si dať v cukrárni viedensku kávu a zmzlinový pohár. Veľmi arogantne nám vtedy povedali (po tom, ako nám "naservírovali" viedenskú kávu na pult), že na na zmrzlinu sa máme postaviž do fronty k vonkajšiemu okienku. Ja som vtedy s rovnakou aroganciup povedal, že akceptujem len kompletnú dodávku toho, čo som si objednal, a tak si tú kávu môžu vypiť sami. Nuž a Vysoké Tatry si úž asi budem pozerať len cez Google Earth. Po rusky sme nehovorili, tak sa k nám všade (ale dosloval všade) správali ako ku hmyzu, ktorý treba zašliapnuť. Tak to je u nás s cestovým ruchom...