Rodáci z Kežmarského okresu úžasne spievajú, športujú, aj pomáhajú biednym.

Talent huslistu Mikuláša Jelínka spoznal aj svet

Husľový virtuóz Mikuláš Jelínek sa v tom roku dožíva 92 rokov.

Huslista Mikuláš Jelínek. (zdroj: Opera Slovakia)

V Kežmarku sa narodil, na štúdiá odišiel do Bratislavy a potom na takmer štvrťstoročie musel odísť do zahraničia. Na rodné mesto však nezanevrel.

Mikuláš Jelínek je absolventom Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Husľový základ však dostal vo svojom rodnom Kežmarku.

Prvý sláčik a husle a základy hudobnej teórie ho naučili na Základnej umeleckej škole Antona Cígera.

Na svoje detské roky v meste pod Tatrami spomínal aj pred dvoma rokmi, keď sa sem vrátil prevziať si ocenenie Cena mesta.

„Občania Kežmarku, Spišiaci najrôznejšieho pôvodu, ktorí ma obklopovali, aj s mojimi rodičmi spoluvytvárali môj pozitívny pohľad na život, môj dobrý vzťah k človeku, moju zásadnú dôveru, priateľstvo, trvalé hodnoty a moju vieru v najvyššieho.“

Milované rodisko

Aj keď má husľový majster domov už inde, návrat do rodiska aj napriek pokročilému veku bravúrne zvládol.

Ako povedal, práve pri takýchto chvíľach po desaťročiach búrlivých ciest životom si uvedomuje, čo všetko mu rodisko dalo.

„Kežmarok v mojich prvých skoro pätnástich rokoch života ma obdarovával množstvom klenotov, ktoré sa stali pevným základom pre celý môj život, pre môj charakter, rozvoj mojich talentov, schopnosti obstáť v každej situácii, byť verný stanoveným životným zásadám až po dnešný deň,“ povedal Jelínek.

Návrat domov

Po štúdiách sa Mikuláš Jelínek predstavil Slovensku ako vynikajúci virtuóz. Ako prvý predviedol náročné husľové koncerty Šostakoviča, Bartóka či Chačaturjana.

Vplyvom režimu však nebola jeho práca žiaduca, a tak odišiel. Pôsobil ako koncertný majster v Štokholme a v Kolíne nad Rýnom.

Navyše bol dvadsať rokov pedagógom Kolínskeho konzervatória, patril k aktívnym členom Európskeho združenia učiteľov sláčikových nástrojov (ESTA), v roku 1990 bol menovaný do jeho štvorčlenného predsedníctva.

Domov sa vrátil až po Nežnej revolúcii. Vyučoval na Vysokej škole múzických umení ako odborný asistent a zástupca docenta hry na husliach.

Janka Kurucová z Tvarožnej vystupovala v Tokiu

Svetoznáma operná speváčka Janka Kurucová vyrástla v malej obci pri Kežmarku.

Janka Kurucová z Tvarožnej. (zdroj: archív J. K.)

Dnes je jej domovskou scénou Berlínska opera, hosťovala v Tokiu, vďaka svojmu povolaniu spoznáva publiká po celom svete, no do rodnej obce sa vždy, keď má príležitosť, vráti aj s dcérkou a manželom z Nemecka.

Janka Kurucová ako dieťa začala hrať na klavíri, no jej pani učiteľka na základnej škole v nej spozorovala aj spevácky talent. Rodičom odporučila, aby dcéru zapísali aj na spev.

„Nebola to pre nich žiadna novinka, môj otec je v rodine veľkým spevákom a vôbec celá rodina sme už odjakživa spievali. Síce nie na profesionálnej úrovni, ale na tej 'srdcovej'.“

Ako jedenásťročná dostala možnosť hrať v miestnom kostole na organe.

„Za organom som sedávala už ako maličká, keď ma otec brával na omše,“ spomína speváčka.

Hodiny za organom

V kostole za majestátnym nástrojom trávila cvičením celé hodiny. „Milovala som to! Bol to jeden z mojich najkrajších zážitkov z detstva.“

S úsmevom si spomína aj na to, ako mala strach, keď musela v tichom kostole a tme zísť z organa až ku vchodu: „Bolo to také tajomné, až trochu strašidelné.“

Kežmarok neskôr vymenila za Banskú Bystricu, kde vyštudovala konzervatórium. Na ňom sa zoznámila s operným spevom.

„Popri hre na organe a dirigovaní sme mali ešte vedľajší predmet a tým bol operný spev. Mojím učiteľom bol operný spevák Šimon Svitok, ktorý je momentálne umeleckým šéfom v banskobystrickom divadle. On mi odhalil svet opery.“

Podpora z domu

Keď sa budúca svetová operná hviezda doma priznala, že by sa opernému spevu veľmi rada venovala profesionálne, rodičia ju plne podporili.

„Spýtali sa ma, čo to vlastne je a či to naozaj chcem robiť. A potom povedali, že ideme na to, mala som v nich absolútnu podporu. Koľko lásky majú ku mne v sebe, keď mi dovolili robiť niečo, o čom nemali ani potuchy. Veľmi som im za to vďačná.“

Dnes Janka Kurucová žije s manželom a dcérkou v Nemecku. Na Slovensku spieva niekoľkokrát do roka.

Vždy, keď sem cestuje, snaží sa zájsť aj do rodnej obce a opäť sa posadiť za organ a zahrať si.

Pomáha tým, ktorým sa spoločnosť otočila chrbtom

Marián Kuffa sa narodil na Štedrý deň pred päťdesiatimi siedmimi rokmi. To, že raz bude kňazom, netušil až do dvadsiatich rokov.

Kňaz Marián Kuffa. (zdroj: archív)

Dovtedy sa venoval karate, koňom, puškám a s kamarátmi opravoval kostoly. Dokonca na niektoré z nich, pod strechu, písal aj mená svojich lások. Plánoval sa oženiť a mať deti.

V jednom z rozhovorov prezradil, že prosil Boha, aby mal prvú dcéru až potom syna.

„Chcel som bývať na okraji lesa a robiť v horskej službe. Mal som plán A. Dostal som plán B. Neskôr som zistil, že B je päťhviezdičkové A. Prijmeš Boží plán a ticho žasneš,“ povedal pre Katolícke noviny.

Zlomový moment

Všetko zmenil vážny pád z Gerlachovského štítu. Odtrhla sa pod ním skala a on padal dvadsať metrov.

Záchranárom trvalo viac ako dvanásť hodín, kým ho dopravili do popradskej nemocnice. Veril, že Boh ho vrátil naspäť a dal mu život.

Odvtedy sa rozhodol pre duchovnú cestu životom. V roku 1994 začal pôsobiť ako rímskokatolícky kňaz v Žakovciach.

Faru svojpomocne opravil spoločne s ľuďmi bez domova, trestancami a ľuďmi, ktorí sa neboli schopní zaradiť do bežného života alebo ich spoločnosť vyvrhla.

Autorita

Inštitút Krista Veľkňaza, ktorý Marián Kuffa vedie, prosperuje.

V náplni svojej činnosti má pomoc chorým, postihnutým, bezdomovcom, deťom z rozvrátených rodín a ústavov, pomoc sirotám, starým, slobodným matkám a všetkým núdznym, ktorí to potrebujú.

Pomoc nie je zadarmo, teplé jedlo a strechu nad hlavou si musia odrobiť, kto koľko vládze.

Farárov prísny pohľad a prirodzená autorita prinúti k práci všetkých. Aj vďaka pravidlám to v Žakovciach funguje výborne.

Kontroverzný

O práci Mariána Kuffu vzniklo niekoľko filmov a kníh. Jeho omše po celom Slovensku sú veriacimi mimoriadne vyhľadávané.

Je známy tým, že veci pomenúva priamo a to z času na čas vyústi do verejných debát.

Tak sa hovorilo aj o jeho vyjadreniach o homosexuáloch, ktorých prirovnal k masovým vrahom a genocíde národa.

Autor megahitov žije v Kežmarku dodnes

Textár, výtvarník a skladateľ Vlado Krausz v Kežmarku žije prakticky celý život.

Textár, výtvarník a skladateľ Vlado Krausz. (zdroj: archív)

Pauzu mal len počas strednej školy a povinnej vojenčiny, ktorú absolvoval v Českej republike.

„Nikdy som nerozmýšľal, prečo som v Kežmarku zostal a neodišiel niekde inde. Život to tak zariadil. Nemusel som zostávať, ale zostal som.“

Textár tých najznámejších hitov IMT Smile, Adama Ďuricu, Richarda Müllera či Katky Knechtovej o sebe nechce hovoriť, že je lokálpatriot. „Je to dielo životných náhod.“

Z miesta na miesto

Vlado Krausz obýval v Kežmarku už päť miest.

„Sťahoval som sa viackrát. Býval som na Sídlisku Sever, na Starom trhu v centre mesta, na Sídlisku Juh a teraz som kúpil dom zas v inej časti. Naozaj som zažil asi každú časť mesta. Nedá sa povedať, kde sa mi bývalo najlepšie, ale teraz, keď vyjdem na strechu domu, mám krásny výhľad na Tatry,“ smeje sa umelec.

Na Kežmarku mu najviac chýba malá možnosť kultúrneho vyžitia, no pokoj, ktorý prináša malé mesto, oceňuje.

Treba vidieť históriu

Aj keď sa všetky pamiatky dajú prejsť za dve hodiny aj bez auta a má ich už dávno okukané, kamarátov po nich rád povodí. „Určite treba vidieť tie historické veci, námestie, radnicu.“

Na otázku, kam vodil baby na rande, len skonštatuje, že žiadne špeciálne miesto nemal.

„Podniky, parky, často som ich striedal. Nie baby, ale tie miesta. Ono aj tak vždy ženy balia mužov, aj keď si muži myslia opak.“

Sťahovať sa neplánuje

Na lavičkách v mestskom parku zvykol mladý Vlado Krausz hrávať na gitare.

„Raz ma oslovil nejaký starší pán, že čo som to hral a či by som sa nechcel zúčastniť súťaže vo Vranove. Nakoniec som dostal cenu poroty alebo divákov.“

Dodatočne sa dozvedel, že „starší pán“ bol zo Slovenského rozhlasu. Dnes už hráva len pre potešenie, no skvelé texty piesní skladá stále.

Či by pre neho nebolo praktickejšie presťahovať sa niekde bližšie k Bratislave, odmieta: „Vzdialenosti už na Slovensku nič neznamenajú, je doba telefónov a internetu. Je úplne jedno, kde som.“

Nora Baráthová knihy píše aj zbiera

Kežmarská spisovateľka Nora Baráthová má svoje rodné mesto nesmierne rada.

Nora Baráthová. (zdroj: tasr)

Píše o jeho histórii knihy a dlhé roky priamo ovplyvňovala aj jeho chod v mestskom zastupiteľstve.

Svoje prvé dielo napísala už v prvej triede na základnej škole.

„Bola to bábková hra. Viete si predstaviť, ako asi vyzerala. Hrávala som ju tak maximálne ja so svojím bábkovým divadielkom,“ hovorí spisovateľka so smiechom.

Nasledoval pokus o básničku na nástenku, ktorý tiež nebol veľmi úspešný.

„Poprehadzovala som riadky v nejakej básničke zo Zorničky a mama na to prišla, takú prednášku som dostala, že som už nikdy v živote neodpisovala.“

Kniha za knihou

Láska ku knihám a prirodzená chuť objavovať súvislosti ju priviedli až na Filozofickú fakultu Prešovskej univerzity, kde vyštudovala odbor slovenský jazyk a dejepis.

Dlhé roky pracovala v Mestskom múzeu v Kežmarku a písala. Debutovala románom Ad revidendum, ktorý je kronikou posledného školského roka pred maturitou.

Roku 1975 vydala historický román Muž, ktorý kráčal za smrťou, čerpajúci z čias protihabsburského povstania Františka II. Rákciho a odohrávajúci sa v Kežmarku na prelome 17. a 18. storočia.

Voľným pokračovaním tohto diela je historický román Aj zradcom sa odpúšťa.

Zberateľka

Nemenej dôležitú úlohu v jej tvorbe majú aj knihy pre deti a mládež.

Najlepšia trieda, Plavovlasé hviezdy či Snívať zakázané sú len časťou jej diel.

Napísala stovky odborných aj populárno-náučných článkov pre noviny a časopisy.

Nora Baráthová sa môže pýšiť aj obdivuhodnou zbierkou kníh. Tie najstaršie má ešte od svojich starých rodičov. Pravidelne ich čistí a všetky má aj zapísané

. „V mojom byte hádam nie je miesto, kde by neboli knihy. Možno jedine na záchode,“ konštatuje so smiechom. Obdivuhodné je, že všetky zo svojich šesťtisíc kníh aj prečítala.

Na Dunajci vyrástli vodácki majstri

Fanúšikom vodáckeho športu sa už-už zdalo, že po bratoch Hochschornerovcoch už v divokých kanáloch takú skvelú dvojicu neuvidíme, keď tu zrazu na minuloročnej olympiáde prišiel blesk z jasného neba.

Nenápadní bratranci Škantárovci si z olympijského kanála vylovili zlaté medaily.

Bratranci Škantárovci. (zdroj: tasr)

Tridsaťpäťročný Peter a o rok mladší Ladislav prišli na svet v kežmarskej pôrodnici, no vyrastali na slovensko-poľskom pohraničí, v Spišskej Starej Vsi.

Keďže v mestečku veľa športov na výber nebolo, logicky sa dostali k tomu, čo mali doma.

„Bol na výber futbal alebo vodný slalom, ktorý som v minulosti sám aktívne vykonával. Navyše tu fungoval klub Pieniny-Červený Kláštor. Prvé kontakty s vodou zažili chlapci na rieke v našom meste, potom nasledoval presun na Dunajec. Po zdokonalení sa v kajaku prešli do kanoe,“ zaspomínal si pre Korzár Lacov otec Ľubomír Škantár, ktorý bol prvým trénerom úspešných športovcov.

Strávili s ním nekonečné hodiny. „Makajte a výsledok sa dostaví,“ motivoval ich neustále. A mal pravdu.

Po skončení strednej školy odišli bratranci za vysokoškolským štúdiom do Bratislavy, no v profesionálnej športovej kariére pokračovali.

A začali prichádzať úspechy. Ich prvým trénerom v Bratislave sa stal Peter Hochschorner st., po ňom nasledovali ďalší, až prišiel na rad ich súčasný kouč, Juraj Minčík, ktorý pochádza tak ako Škantárovci zo Spišskej Starej Vsi.

Aj on má na konte nejeden úspech. Štyridsaťročný bývalý vodný slalomár má bronzovú medailu z olympijských hier 2000 v Sydney a jeho zbierku úspechov tvoria tri medaily z majstrovstiev sveta, Európy a zaznamenal aj úspechy v svetovom pohári.

Po ukončení súťažnej kariéry v roku 2008 sa pustil na trénerskú dráhu a goralskí chlapci spolu vytvorili skvelé trio.

Škantárovci hneď pri svojom prvom olympijskom štarte zažiarili a domov hrdo doniesli zlaté medaily.

Juraj Minčík okrem nich priviedol k úspechu aj ďalšieho Slováka Mateja Beňuša, ktorý vlani na olympiáde v Brazílii získal striebornú medailu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš